Stovky pohľadníc s motívom Trnavy sú ako jeho deti, pamätá si každú jednu z nich. O tajomstvá, ktoré ukrývajú, sa po dlhšom prehováraní rozhodol podeliť aj s našimi čitateľmi.
TRNAVA. Minulý rok uzrel svetlo sveta prvý kalendár, plný historických pohľadov na trnavské ulice. Našiel si množstvo priaznivcov, ktorí sa dožadovali jeho pokračovania. Zberateľ tyrnavík, teda predmetov, ktoré sa viažu k mestu Trnava, sa im rozhodol vyhovieť.
Časť zbierky Adriána Selnekoviča tak opäť dala tvár dvanástim mesiacom kalendára Trnava na starých pohľadniciach.
Hoci pohľadnice nezbiera príliš dlho, vo svojej zbierke má skutočne unikátne kúsky. Okrem grafickej strany, kde sú často zachytené dnes už neexistujúce budovy, sú na nich zaujímavé aj riadky, ktoré svojim priateľom, rodine či obchodným partnerom adresovali dávno mŕtvi ľudia.
Keď si to uvedomíte, mierne vás zamrazí. Preniesť sa v čase spolu so zberateľovým pútavým rozprávaním nie je vôbec ťažké, postavy známe len z hodín dejepisu sa zrazu premenia na ľudí z mäsa a kostí.
Dlhé adresy, krátke texty
Pohľadnice, ktoré posielajú ľudia dnes, sa zredukovali na pozdravy z dovoleniek a želania k sviatkom. V minulosti však bola ich úloha omnoho dôležitejšia. V dobe na prelome 19. a 20. storočia to boli práve pohľadnice, ktoré slúžili ako významný komunikačný prostriedok.
Pošta v tom období fungovala veľmi spoľahlivo, najmä spojenie medzi mestami bolo často rýchlejšie ako dnes. Vrecia plné pohľadníc prevážali poštové vlaky, hustá železničná sieť v rámci Rakúsko-Uhorska umožňovala, že pohľadnicu poslanú z Trnavy mohol už na druhý deň čítať adresát vo Viedni či v Budapešti.
Práve do týchto miest často smerujú aj kroky trnavského zberateľa. „Pohľadnice s motívom Trnavy u nás nájdete len veľmi ťažko, dostupnejšie sú na burzách v zahraničí. V Trnave bol veľký pohyb ľudí, študentov, obchodníkov, ktorí pohľadnice posielali z mesta svojim blízkym. Najvzácnejšie sú práve také pohľadnice, ktoré prešli poštou, majú známku a z pečiatky je možné vyčítať dátum ich zaslania,“ hovorí zberateľ.
Posielanie krátkych odkazov cez poštu odštartovali v roku 1869 korešpondenčné lístky, prvé pohľadnice sa do obehu dostali koncom 19. storočia.
Korešpondenčným lístkom hľadal biskup svoju štólu. FOTO: ARCHÍV AS
Vyrobené boli technikou kameňotlače, kedy sa obrázky otláčali z kamennej mustry a následne ručne kolorovali. Špecifikom prvých pohľadníc boli aj takzvané dlhé adresy – priestor na zadnej strane pohľadnice bol celý určený práve na ňu, zákon zakazoval písať sem akýkoľvek iný text. Na najstarších pohľadniciach preto vidieť rukou vpisované texty priamo do obrázkov.
„Toto sa v Rakúsko-Uhorsku zmenilo v roku 1904, keď boli povolené krátke adresy. Na zadnej strane pohľadnice tak vznikol priestor, kam mohli ľudia napísať svoj odkaz. Hoci bola táto monarchia konzervatívna, krátke adresy tu zaviedli dokonca o dva roky skôr ako vo zvyšku Európy,“ približuje zberateľ.
Malý náklad
Zbierať pohľadnice previazané s Trnavou nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Vychádzali totiž v malom náklade, niekedy dokonca neboli ani označené nápisom Trnava v nemčine, maďarčine či slovenčine, ako to bolo zvykom.
Na ich identifikáciu musí byť zberateľ naozaj zbehlý, sú za tým hodiny štúdia literatúry, rozhovorov s priateľmi – zberateľmi a skutočná vášeň pre zberateľstvo. To však na tom Adriána Selnekoviča priťahuje.
„Baví ma objavovať niečo nové, čo nikto iný nemá. Je zaujímavé rozprávať sa so zberateľmi starej školy, ktorí si množstvo vecí pamätajú, vedia aj o tom, čo nie je nikde publikované. Dostať sa k nim je o dôvere a sympatiách, neskôr sa už dá hovoriť o priateľstve,“ vysvetľuje zberateľ.
Práve takýmto ústnym podaním sa dozvedel aj o pohľadnici Mäsiarstva Virsik István. Zobrazený je na nej trnavský mäsiar spolu so svojimi zamestnancami a výrobkami, určená bola pre jeho obchodných partnerov.
Začiatkom 20. storočia sa totiž stalo módou, že ľudia si nechávali vyrábať vlastné pohľadnice, na ktorých boli zachytení oni sami, ich rodina alebo podnikanie. Vychádzali v náklade päť – desať kusov a pre dnešných zberateľov sa stali naozajstnou lahôdkou.
Známe mená
V zbierke trnavského zberateľa nájdeme okrem zaujímavých, dnes už zabudnutých pohľadov na ulice či budovy, aj krojované dievča.
Žena, ktorá sa z obrázka pozerá oblečená v trnavskom kroji, by pokojne mohla byť zo súčasnosti. Na tú dobu netypickú krásu zvečnil známy slovenský vydavateľ pohľadníc Pavel Socháň vo svojej kolekcii Ľudia v krojoch. Hoci Socháň pôsobil v Martine, kráska v trnavskom kroji jednoznačne do zbierky milovníka tyrnavík patrí.
Pohľadnicu Dievča z Trnavy vydal Pavel Socháň. FOTO: ARCHÍV AS
Medzi pohľadnicami nájdeme aj korešpondenciu medzi hudobnými skladateľmi Mikulášom Schneiderom Trnavským a Viliamom Figušom Bystrým.
Trnavský prostredníctvom pohľadnice, na ktorej je zachytený známy pohľad na Baziliku sv. Mikuláša od uličky, kde stojí skladateľov dom, oznamuje kolegovi do Banskej Bystrice, že plánované stretnutie musí presunúť.
Korešpondenčný lístok zas využil biskupský administrátor a neskorší prvý trnavský biskup mons. Pavol Jantausch, aby napísal duchovnému do Leopoldova a požiadal ho, aby sa poobzeral po štóle, ktorú si zabudol u neho v kostole po bohoslužbe.
V zbierke nechýba ani pozvanie pre kaviarnika Ferdinanda Thalmeinera na schôdzu futbalového klubu Rapid, predchodcu dnešného Spartaka. Zaujímavý je aj korešpondenčný lístok, ktorý posielal šľachtic a majiteľ trnavského cukrovaru Karol Stummer. Hoci rukopis je len ťažko čitateľný, predtlačený je tu erb i poštová známka.
Doba zberateľstvu nepraje
Hoci by sa mohlo zdať, že zbieranie pohľadníc je rozšírený koníček, nie je to tak. Filokartii, ako sa mu odborne hovorí, sa venuje len veľmi málo mladých ľudí, zberatelia tak postupne vymierajú a unikátne fragmenty histórie často končia v koši.
„Je smutné, že zberatelia nemajú svoje skúsenosti i zbierky komu odovzdať. Rodina ich v mnohých prípadoch nepodporuje, netušia, akú cenu zbierka má. Buď ju predajú niekomu en bloc za pár eur, alebo v horšom prípade vyhodia,“ hovorí Selnekovič. Pred kúpou však preferuje výmeny pohľadníc, ktoré prinášajú väčšie uspokojenie na oboch stranách.
Ďalším problémom, ktorý pri pohľadniciach zatiaľ taký vypuklý nie je, sú podvodníci a špekulanti. Tí najmä ceny obrazov a iných umeleckých diel ženú do astronomických výšok, ktoré reálnej hodnote vôbec nezodpovedajú. Pôvodná myšlienka zberateľstva pre radosť sa tak postupne vytráca.
