Svoju hudbu chce totiž rozdávať doma na Slovensku.
TRNAVA. Úspech muzikantky, huslistky, gitaristky, klaviristky a speváčky v jednej osobe, Jany Andevskej, mal za veľkou mlákou viacero príčin.
V prvom rade to bol talent, k nemu sa pridali stretnutia s ľuďmi, ktorí vo svete hudby niečo znamenajú. Netreba zabudnúť ani na speváčkinu výnimočnú vlastnosť.
Nemá zábrany pustiť sa do nových vecí. Aj preto sa vracia na Slovensko, aby doma začala odznova.
S husľami začala v rodnej Trnave
S hudobným vzdelaním začala v trnavskej Ľudovej škole umenia. Namiesto huslí však túžila hrať na klavíri.
Hra na piano bola vtedy v kurze, dostať sa dalo iba po známosti. Mama ju nakoniec zapísala na husle. Neprotestovala. Naopak, pokračovala s nimi aj na strednej. Prihlásila sa totiž na konzervatórium, kde nakoniec hodiny vytúženého klavíra musela absolvovať povinne.
Cesta do Ameriky
Pôvodne ju na Spojených Štátoch nič nelákalo. „Ameriku som predtým neriešila. Nevnímala som ju ani pozitívne ani negatívne. Šla som tam navštíviť spolužiakov z výšky, ktorí tam odišli pracovať,“ hovorí na úvod.
Zopár z nich aj navštívila, aby nakoniec dorazila do New Yorku, kde si našla prácu aj ona. Začínala v reštaurácii.
„Bolo to moje prvé zamestnanie. Zo začiatku som mala trochu problém s angličtinou, pretože na strednej sme mali hlavne nemčinu. Základy angličtiny som nadobudla po trojročnom štúdiu na Vysokej škole muzických umení.“
ARCHÍV: (JA)
Ľudia sú v kozmopolitnom New Yorku otvorení, vítajú cudzincov a pomáhajú im v začiatkoch. „Zhodou okolností som sa zoznámila s jedným zákazníkom, ktorý zistil, že viem hrať na husliach,“ spomína.
Odporučil jej istého uznávaného profesora hudby, ktorý učil na prestížnej škole. „Zapísala som sa uňho na jednu privátnu hodinu, ktorá ma vtedy vyšla na dvesto dolárov.“
Na hodinu prišla trochu nervózna, ale bez očakávaní, preto akýkoľvek výsledok bol pre ňu priaznivý. Profesor si ju vypočul a ponúkol jej štipendium na vysokej škole City University, zameranú na vážnu hudbu.
V škole sa zdokonalila v angličtine. Aj pre množstvo seminárnych prác, ktoré musela napísať. Testy sa vraj v Štátoch príliš nepreferujú. Po dva a polročnom štúdiu úspešne spromovala.
Začala koncertovať
Začala hrávať s orchestrami. Komornými či symfonickými. Aj v svetoznámej Carnegie Hall či Lincoln Centre. Jana tomuto obdobiu zvykne vravieť čas, kedy si zarábala husľami. Vydržala tri roky, keď to chcela zmeniť.
„V orchestroch som sa naučila naozaj hrať, dostala som sa medzi najlepších huslistov sveta.“ Ale nič netrvá večne. V tom čase sa rozišla so svojím priateľom. A vtedy to začalo.
Vznikla prvá skladba
Po trpkej skúsenosti prišla na svet prvá pieseň. Napísala slová, zložila hudbu, zahrala na klavíri a pustila nahrávku do éteru svojim známym. „Je v angličtine a je to o rozchode. Dostala som veľa kladných ohlasov, čo ma povzbudilo,“ konštatuje. Zo sveta klasickej hudby „konvertovala“ na vlastnú dráhu.
„Zrazu som sa cítila slobodne. Skladať piesne, slovne i hudobne, ma začalo baviť. Ten pocit, že to, čo prezentuješ na pódiu, je tvoje vlastné,“ vyznáva
ARCHÍV: (JA)
V tom čase nastúpila na miesto učiteľky huslí v najstaršej hudobnej škole na Manhattane, kde sa dostala aj ku gitare. „Skúšala som na nej hrať, vybrnkávala melódie a vznikla ďalšia skladba.“ Neskôr sa zlepšila a kúpila si vlastnú, ozajstnú. Gibson Advance Jumbo.
Medzičasom stretla manažéra kapely, v USA veľmi známej, u nás už pomenej, Thievery Corporation (TC). „Pozval ma k nim do štúdia, že si zaimprovizujeme na husliach. Bola som nervózna, pretože vo viacčlennej formácii hrali tvrdí profíci. Ich koncerty sú vždy beznádejne vypredané.“
Nahrala a naspievala som jednu skladbu, „Beautiful drug“, ktorá sa stala najhranejším songom ich radového albumu. „Zrazu sa mi otvorili nové dvere, prichádzali mi do cesty profesionálne kapely, ktoré mi ponúkli spoluprácu. Bolo to príjemné cítiť rešpekt, inšpiráciu a dôveru.“
Chcela robiť vlastné veci
Absolvovala som s TC niekoľko koncertov pred dvadsaťtisícovými davmi a zistila som, že to nie je jej štýl hudby. „Absolvovať koncertnú šnúru znamená vypnúť a nabehnúť na úplne iný režim. Stopnúť všetky svoje aktivity, venovať všetku energiu a čas hudbe, ktorú som mala rada, ale nebola mi blízka. Cítila som, že chcem robiť vlastné veci, cez ktoré sa môžem dostať ešte bližšie k samej sebe.“
Na prvý vlastný koncert v New Yorku nikdy nezabudne. Odohrala ho na klavíri a s kapelou. „Našla som svoju vášeň. Spev a slobodu písania vlastných melódií a textov. Všetky skladby, čo som doteraz zložila, sú moje osobné výpovede. Striedam klavír a gitaru, jednu vec som skomponovala aj pre husle.“
Plánuje sa vrátiť a spievať na Slovensku
So svojimi vecami koncertuje v Amerike už šesť rokov. Stala sa z nej známa speváčka, u nás je zatiaľ veľkou neznámou. Až na pár vystúpení, ktoré doma absolvovala. Predstavila sa aj na festivale Pohoda, trnavskému publiku zasa minulý víkend v Amfik Cafe. (www.janaandevska.com)
Na záver prezradila, že návrat do rodnej Trnavy bude definitívny. „Chcem sa vrátiť ku koreňom, byť blízko rodiny.“ Zmenu bydliska neplánovala vopred. „Skrátka som sa rozhodla. Našla som si cestu naspäť.“
S tým, čím uspela za veľkou mlákou, sa bude teraz snažiť preraziť u nás. „Predstavím tú hudbu a energiu, čo som hrávala a odovzdávala tam. A čas ukáže, ako to ľudia prijmú „uzatvára Jana Andevská.
