logo
Sme.sk | Trnava | Rozhovory | Martin Geišberg: Baví ma tvoriť aj ničiť

Vyrastal vo Vlčkovciach, v Trnave si preskákal útrapy dospievania. Dva roky prežil na kysuckých lazoch, dnes žije so svojou milou v prenajatom byte vo Svätom Juri. Venuje sa hudbe, divadlu aj drevu, blízke sú mu rozprávky. S MARTINOM GEIŠBERGOM (32) sme debatovali o živote na voľnej nohe aj o samote.

Čím sa momentálne živíte?

- Hudbou. Občas urobím nejakú rozprávku pre divadlo, či hudbu do divadelnej inscenácie. Nedávno sme (s otcom Mariánom Geišbergom a kapelou UMK - pozn. red.) dokončili projekt Štyri ročné obdobia - hudobno-poetický recitál pre Slovenské národné divadlo. V októbri vyjde v knižnom vydaní s cédečkom pod názvom Piate ročné obdobie v rámci vydavateľstva Kniha do ucha. 

Z pozície dramaturga v banskobystrickom Bábkovom divadle na Rázcestí ste odišli preto, lebo ste sa chceli viac venovať hudbe?

- Sčasti. V divadle je to trochu komplikované - veľa ľudí je na sebe závislých, miešajú sa tam rôzne druhy energií - herecká, režisérska, ale aj ekonomická. Je ťažké to zosúladiť, aby to fungovalo od najvyššej po najnižšiu vrstvu. Prekáža mi tiež, že kvalita divadla sa meria podľa toho, koľko príde ľudí. 

Cítili ste priveľké tlaky?

- Nielen v bábkovom divadle, ale celkovo cítim, že divadlá sú dohnané do kúta, čo sa týka rozpočtov. Je to drahá záležitosť - nie je to o tom, že sa zídu štyria muzikanti s nástrojmi.

Takže ste si zvolili nielen hudbu, ale aj iný spôsob životného štýlu?

- Skôr sme sa snažili - a snáď sa nám to darí - preniknúť do divadla iným spôsobom. Chceli sme v ňom zostať, ono je pre nás tým najlepším priestorom. Sme divadelná rodina, aj atmosféra koncertov je pre nás najlepšia práve v divadlách, galériách, synagógach - na takých tých svätých miestach (úsmev). Nerád hrám napríklad v baroch. Chcel by som naďalej robiť hudobné predstavenia, spojené možno s tancom. Nie klasickú činohru. Vytvorili sme s otcom agentúru, cez ňu plánujeme podobné predstavenia ponúkať.

Odkedy ste na „voľnej nohe"?

- V podstate od vysokej školy. Do bábkového divadla som nešiel preto, že by som sa nejako veľmi chcel zamestnať, skôr som mal pocit, že sa tam niečo otvára, no po chvíli som pochopil, že to nie je priestor pre mňa. 

Aké pozitíva a negatíva má pre vás takýto životný štýl?

- Myslím, že všetci by chceli byť na voľnej nohe, pokiaľ by zniesli tlak tej neistoty. Jeden mesiac je super, ďalší úplná katastrofa. To je to negatívum, pokiaľ to tak človek berie. Ale môže to byť aj úplne naopak. Po čase som pochopil, že koľko energie do toho dáte, toľko sa vám aj vráti. Keď mám zlý mesiac, tak chápem, že som asi nevynaložil dosť veľa energie na to, aby som mohol existovať. Cítim to ako veľmi slobodný a spravodlivý boj. Nie je to o tom, že mi niekto bude prideľovať, koľko mám robiť a ako mám robiť.

Nemusíte robiť kompromisy?

- Práve naopak. Kompromisy vás najčastejšie núti robiť inštitúcia. Má nejaké zameranie, predstavu o svojom chode, a vy sa do toho musíte vopchať. Či už ste v divadle, alebo máte zmluvu s vydavateľom. 

Ale aj s trhom je treba nejakým spôsobom komunikovať. Umelec si zarob len vtedy, ak sú jeho veci žiadané.

- To, prečo naša kapela nemá produkčného a prečo ešte nemáme vydané cédečko, súvisí práve s touto otázkou. Nezdá sa mi, že by som sa prispôsoboval trhu. Robím, čo ma baví, a pokiaľ to bude ľudí napĺňať, tak to kúpia. A pokiaľ nie, tak načo to potom robiť. Zatiaľ mám to šťastie, že sa to darí skĺbiť dohromady. Nemusel som ešte rozmýšľať nad svojou tvorbou tak, že si poviem: mal by som túto pesničku urobiť tak, aby sa páčila, lebo inak neprežijem. Nebol som ešte v tej situácii, nemusel som si položiť tú otázku.

 

geisberg-ml.jpg

Martin Geišberg má blízko k ľudovej hudbe. FOTO: TASR

Mnoho umelcov rozdeľuje svoju tvorbu na slobodné umenie a zárobkovú činnosť.

- Niekedy sa mi stane, že mi zavolajú z nejakej agentúry, aby som prišiel zahrať do galaprogramu. Vtedy nad tým rozmýšľam - chcem tam ísť hrať to, čo naozaj cítim? A potom si poviem, že veď všade sú rovnakí ľudia. Nevyhľadávam také akcie, ale tiež si nemyslím, že by „folkáči" mali hrávať len v zapadnutých kluboch. Ak pesnička osloví, je úplne jedno, kde hráš a za akých podmienok. Zatiaľ mi to vychádza pomerne harmonicky - prídu tri pozvánky a vďaka jednej z nich som celý mesiac v kľude. Mám pritom pocit, že to neriadim ja, že to nie je moja voľba.

Predsa len - nemáte pocit, že práci musíte venovať veľa energie? Na toto sa sťažuje veľa ľudí, ktorí si zvolili podobný spôsob života ako ty.

- Ja som najšťastnejší, keď môžem napríklad sedieť päť hodín pri gitare. A ak to niekto nazýva prácou, znamená, že sa to potom na prácu aj zmení. Chránim sa toho dňa, keď si poviem: Dnes večer mám robotu, musím ísť hrať. Keď príde tento deň, tak asi pôjdem robiť niečo iné (smiech).

Keďže svoju prácu nevnímate ako prácu, dá sa spýtať, ako relaxujete?

- Fyzickou robotou. To je pre mňa najväčší oddych. Robím z dreva, ukladám dlažby z kameňa, murujem, staviam, čistím - hocičo. Ja som zemský človek, potrebujem sa dotýkať materiálov. Tvorím texty, básne a všetky tie jemné veci, obláčiky, no a občas potrebujem aj chytiť krompáč a vykopať jamu (smiech).

V úlohe pasívneho konzumenta sa ocitávate asi málokedy.

- Ak sa hovorí, že v každom človeku sa stretávajú tri energie - tvorcu, udržiavateľa a ničiteľa - tak ja som asi hlavne ničiteľ a tvorca. Baví ma tvoriť, ale aj ničiť. Napríklad búranie je pre mňa veľmi zaujímavé.

Ešte žijete na chalupe na kysuckých lazoch?

- Už nie, teraz som so svojou milou v prenajatom byte vo Svätom Juri. Našiel som lásku, prešiel do Jura, no cítim, že dom na samote ešte príde.

Koľko ste na lazoch strávili času?

- Dva roky, ale nie v kuse. Odchádzal som kvôli divadlu. No zdá sa mi, že čím viac ste na samote, tým viac ste s ľuďmi. Kontakt s nimi tu bol oveľa intenzívnejší. Je to paradox. Ľudia v panelákoch sú viac na samote.

Myslíte tým, že je tam viac času sústrediť sa - aj na ľudí?

- Aj to. Okrem toho, je naivná predstava, že len na chalupe na lazoch ste na samote. Tá samota je rovnaká úplne všade. Keď to človek pochopí, zistí, že je sám tak či tak, a je úplne jedno, kde sa nachádza. Veľa ľudí si myslí, že keď odíde na „samotu", tak sa odcudzí od ľudí. Príde presne opačný extrém. Tí ľudia si vás nájdu. Ak od niečoho utekáte, tak vás to aj tak dobehne.

Takže ste prišli na rôzne zásadné veci...

- Áno. Prišiel som na to, že nijaké zásadné veci neexistujú (smiech). No pobyt na lazoch nie je nič ťažké, nič, o čom by sa malo písať alebo rozprávať. Je to čosi úplne normálne. Na tom mieste som trávil v detstve trávil každoročne dva mesiace. Nešiel som na nejaké tajuplné miesto. Práve naopak - išiel som domov. Je to otázka konštitúcie človeka - ak má pocit, že chce spoznať, čo je to byť chvíľu sám, tak pobyt na chalupe príde zrazu ako dobrý nápad.

Nejaké zmeny vo vašom životnom štýle nastali?

- Určite. Človek je pozornejší, vie sa sústrediť a možno byť spokojnejší s málom. Nestal sa zo mňa mních, ktorý si vystačí s miskou ryže, stále túžim po veciach. Ale mám od toho mierny odstup - nezbláznim sa, keď to nebudem mať.

Vrátim sa ešte k divadlu. Zdá sa, že dramaturgicky sa venujete len rozprávkam.

- Pochopil som, že to ma baví najviac. V divadle väčšinou preberáme len komplikované témy. Ukazujeme, aké je ťažké žiť vo vzťahoch, v spoločnosti... Rozprávame to ľuďom, ktorí už ten pocit majú. A ja mám pocit, že pri rozprávkach sa prihováram niekomu, kto si neláme hlavu nad kopou existenčných a vzťahových problémov, je ešte otvorený jednoduchším veciam. To ma na rozprávke baví najviac - možnosť byť na chvíľu v inom svete. Netvrdím, že dospelí do toho sveta nemôžu ísť, že majú menšiu bránu, alebo musia prejsť viac krokov. No začali sa brať hrozne vážne, tým pádom ich to prestáva baviť. Majú pocit, že ten tajuplný svet fantázie je vlastne výmysel. Ten svet, ktorý tu naozaj je, sa im začína rozplývať.

Musia riešiť iné veci.

- Nemusia, rozhodli sa, že ich budú riešiť. To je presne to, čo asi rozdeľuje tie dva svety. Majú pocit, že musia, a ustanovia si z toho realitu - a vtedy to naozaj tak je. Ja to chápem, len tvrdím, že to tak byť nemusí. Je tu aj iný spôsob vnímania tých vecí - nehovorím, že ľahší, či zmysluplnejší - hovorím len, že tu je. 

V dospelosti treba prijať aj ťažobu sveta.

- Ale kto ju vytvára?

Život sám.

- To závisí od uhla pohľadu. Mám skôr pocit, že my ju vytvárame. Všetko je otázka pozornosti. Môžete sa sústrediť na ropnú škvrnu, na padajúce lietadlá... Nepopieram túto realitu. Akurát mám pocit, že ľudia sa sústredia prevažne na toto a nevšímajú si druhú stranu - to pekné. Myslím si, že by to malo byť v harmónii. Otázka je, čo môže človek konkrétne urobiť. Potom pochopí, že je len „tu" a veci môže meniť len „teraz". Tak nejako to vnímam. Zároveň chápem, že okolo nás je strašne veľa súvislostí a keď sa na ne zameriame, môžeme si poplakať, ale rovnako sa môžeme aj zasmiať.

Kto vás hudobne najviac ovplyvnil?

- Je ich veľa - Bobby McFerrin, Richard Bona, Dan Bárta. Aj chlapci okolo mňa, muzikanti, ktorých som stretol. Ja počúvam prakticky všetko: klasiku, veľmi mám rád tie naturálne prejavy - world music sa to teraz volá - africkú, tibetskú, indickú hudba... Aj naša ľudová hudba sa mi nesmierne páči. Cítim tam veľa koreňov. Mám krstného otca, ktorý hrá v ľudovej kapele, od neho som veľa pochytil. V tých prirodzených veciach, čo tak dlho vznikali, tam vždy čosi započujem, čo sa mi páči.

Ste tiež divadelný dramaturg a textár, čo vás zasahuje z literárnej scény?

- Z tej kratšej prózy ma oslovuje Roald Dahl, Bradburry, mojím srdcovým autorom je Herman Hesse. Mám za sebou veľa románov, prečítal som kadečo. Mal som obdobie v živote, kedy som len ležal a čítal. V súčasnosti už knihy cielene nevyhľadávam, čítam skôr také, ktoré ku mne zrazu prídu, niekto mi ich posunie. A stále čítam rozprávky. Čo sa týka poézie, veľmi sa mi páči napríklad aj Hviezdoslav či Smrek. Zo súčasných mám rád poéziu Zuzky z Padlášového výberu a potom ešte básne súčasných mladých introvertných autorov, ktorí ich nevydávajú knižne, ale píšu si do rozličných zošitov (smiech). Občas mi niekto podobný zošit posunie - to sú pre mňa veľmi dôležité veci.

Spomínate introvertných autorov. Mali ste si aj vy sám na začiatku problém prezentovať svoju tvorbu pred ľuďmi?

- Neviete si predstaviť, aký.

Už to prešlo?

Ale nie, ešte stále mám trému. Ak by odišla, znamená to, že už mám ísť robiť čosi iné (smiech).

Aký máte vzťah k Trnave?

- Toto nie je dobrá otázka (úsmev). Mám tu zažitých veľa vecí, ktoré sa spájali s mojím osobným postojom k životu, veľa vecí mi Trnava ukázala. Absolútne zrkadlo. V Trnave ma prvýkrát vyhodili zo školy, tu som začal mať problémy s prospechom, nedorozumenia s ľuďmi, s autoritami... Nepohodol som sa s týmto mestom. Mám pocit, že Trnava je strašne tvrdá. Ja som sem prišiel z Martina, kde sa hovorí guľáš, formuľa... No nie je to len jazyková bariéra, ale aj emočný prístup k veciam. Viac ma to ťahá na stredné Slovensko, tam sa cítim viac doma, hoci napríklad k Bratislave si už budujem svoj vzťah. V Trnave sa mi však stále zdá, že sú tu ľudia uzavretí do seba, majú akýsi divný nadhľad. K Trnave mám veľmi, veľmi špecifický vzťah.

A čo Vlčkovce, kde si vyrastali?

To je dedina, tam som prvýkrát pocítil zem... Aj vďaka nej mám stále pocit, že som skôr sedliak z dediny.

A do tretice - Svätý Jur, kde žijete teraz?

- Ten je super v tom, že sa tam spája energia mesta s lesom. V Juri je ešte väčší pokoj ako vo Vlčkovciach - vďaka Karpatom. Človek prejde od domu pár metrov a nestretne žiadnych ľudí, len zvieratá. A päť kilometrov odtiaľ je Bratislava. Je naozaj niečím svätý ten Jur (smiech). Úplne ideálne by pre mňa bolo mať nejaký dom na samote a pekný byt niekde vo Viedni na námestí, alebo ešte lepšie pri mori. Je super ísť do mesta, kde sa to hýbe, postretávať ľudí a potom mať zasa ten svoj kľud a bezpečie.

 

Martin Geišberg

Dramaturg, hudobník, textár a spevák Martin Geišberg sa narodil 3. mája 1978 v Rimavskej Sobote, vyrastal vo Vlčkovciach. Vyštudoval divadelnú dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Už druhý rok sa dramaturgicky a moderátorsky podieľal na festivale Kremnické gagy, pôsobil v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici. Spolupracoval s Divadlom Jonáša Záborského v Prešove, Mestským divadlom v Žiline... Je autorom hudby hudobno-poetického recitálu Štyri ročné obdobia na motívy rovnomennej novely Mariána Geišberga, ktorý mal nedávno premiéru v Slovenskom národnom. Koncertoval s rôznymi kapelami a interpretmi, najčastejšie s vlastnou skupinou UMK (Umenie milovať krásu).

 

(iba)

sobota 25. 9. 2010 12:52 | Iveta Baková
© 2010 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

Martin Geišberg vyrastal vo Vlčkovciach, v súčasnosti žije vo Svätom Juri.

Martin Geišberg vyrastal vo Vlčkovciach, v súčasnosti žije vo Svätom Juri.

Foto: Peter Grznár

najčítanejšie
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní
Aktuálna predpoveď v lokalite Trnava
14:00
25.0°C
17:00
25.0°C
20:00
20.0°C
 
 
späť na SME.sk
ANKETA