Osudným sa jej stal kôň

Hoci Matilda Pálfyová (1912 – 1944) bola gymnastka, v roku 1938 dokonca majsterka sveta, nebol to kôň v podobe gymnatického náradia, ale kôň živý. Ale pekne po poriadku.

Olympijské hry konajúce v Berlíne roku 1936 boli pre slovenských športovcov úspešné. Ako počtom zúčastnených vo vtedajšej československej výprave, tak aj medailami. Prvým slovenským olympijským medailistom sa vtedy stal zápasník Jozef Herda. Tento úspešný Trnavčan si priniesol domov striebornú medailu. No nemenej úspešná bola aj Matilda Pálfyová. Tá sa stala zasa prvou slovenskou olympioničkou medailistkou. Aj ona priniesla domov striebornú medailu. Rodáčka z východu Slovenska od roku 1939 prešla na jeho západ – tu sa zoznámila s neskorším národným umelcom Jánom Cikkerom, no z ich sobáša zišlo - začala sa venovať atletike, vodáctvu a jazdectvu. Stala sa dobrou priateľkou Bety Wielopolskej, dcéry veľkostatkára Wielopolského, bývajúceho vo vtedajších Veľkých Brestovanoch neďaleko Trnavy. Koncom roku 1942 sa vydala za vojenského prokurátora, Trnavčana Ondreja Mareka a po jeho odvelení na východný front chodila pravidelne a často jazdiť na koni práve na statok do Brestovian. Táto jej záľuba sa jej stala nakoniec osudnou. Keď si vyšla zajazdiť na obľúbenej kobylke, jeden zo žrebcov stáda ju splašil, kobylka sa znenazdania rozbehla a vyhodila svoju jazdkyňu zo sedla. Tá ale nanešťastie zostala jednou nohou visieť v strmeni sedla a splašené zviera ju začalo vláčiť po chotári. Keď ju ľudia vyslobodili, bola už mŕtva. Podľa záznamu v matrike obce Zavar stalo sa tak 23. septembra popoludní o „pol druhej hodine“ a dôvodom smrti bola zlomenina spodnej lebečnej kosti. Pohreb bol potom o tri dni neskôr v Trnave na dnešnom Novom cintoríne a pochovávajúcim bol Trnavčanom dobre známi františkán páter Gregor Priščiak vtedy z Tulipánskej fary. To je prakticky všetko, čo je známe. Na Novom cintoríne jej hrob podľa dostupných záznamov neexistuje. Mala byť prevezená do Nitry (ale nevedno prečo), no v Nitre neexistuje o tom žiaden záznam. JUDr. Ondrej Marek začiatkom roka 1945 odišiel znova na front a nič o jeho ďalšom osude nie je známe. Nedostupná je aj rodinná kronika Wielopolských, ktorá by mala byť v neznámych súkromných rukách. Je smutné, že životné osudy prvej slovenskej olympioničky medailistky sú spojené s našim regiónom práve v takejto tragickej súvislosti. EDO KRIŠTOFOVIČ